kaviaren.com

Pri kutraní sa v laptope som objavil takmer zabudnutý článok, napísaný už 25.03.2011. Z pochopiteľných dôvodov som isté meno cenzúroval – už nie je aktuálne. Ale odstrániť ho úplne by znamenalo pozmeniť celú podstatu textu a to nechcem. Je to drsný text, aj na mňa extrémne otvorený a priamy – ale čo už, toto som proste ja a môj postoj k svetu okolo mňa. Každopádne toto čítanie je nevhodné do 18 rokov.

Dnes by som sa rád podelil o istú myšlienku. A i keď mi samému príde zvláštne až nepochopiteľné – ale mám 36 rokov a tým pádom snáď už aj isté morálne právo skúsiť niekoho výrazne mladšieho (ak niekto taký moje články vôbec číta) o niečom poučiť. O niečom, čo som sám tak napíšuc výrazne prežil a poučil sa. Uvedomujem si síce, že keby mne v mojich mladších časoch niekto o niečom podobnom rozprával neveril by som mu, resp. ak by som si to mal niekde prečítať, asi by som sa na to vykašľal. Napriek tomu to skúsim.

Pôjde o vernosť. Bude vernosť (zasa alebo konečne) IN?

Niekde som čítal či počul, že vernosť by sa mohla stať trendy, mohli by údajne onedlho prísť časy, kedy bude vernosť in a už nebudú zaujímaví tí, čo nevedia | nechcú | necítia potrebu udržať sa na uzde, ale naopak tí, čo žijú monogamne a sú verní. Je v tom prvok paradoxu, pretože zatiaľ čo borci, zbierajúci skalpy bez ohľadu na pohlavie chodia po svete a hrdia sa tým, monogamne žijúci ľudia to nerobia. Dnes UŽ AJ JA viem prečo.

Totiž vernosť je niečo samozrejmé

Rovnako asi málokto o sebe rozhlasuje, že sa ráno sprchoval. Niečo prirodzené a automatické nie je témou na rozhovor. Blogovať sa dá o čomkoľvek a status na facebooku tiež môže byť takmer úplne, úplne akýkoľvek. Ale tweetnuť hlášku typu "22:16 andy - aj dnes som bol zasa raz celý deň verný mojej priateľke" – to je blbosť, však? Koho to zaujíma? Dokonca niekde v kútiku duše možno drobná obava: nestrápnim sa tým?

Nebudú so mnou súhlasiť výrazne málo atraktívni ľudia, boriaci sa dennodenne so svojím večným problémom (a viem o čom píšem, patril som medzi nich), ale stojím si za tým, že

je jednoduchšie robiť somariny, užívať si

a fungovať štandardne (ergo hocikedy a hocikde s hocikým, kto má podobný postoj), než fungovať monogamne. Ja sa tiež (zatiaľ ešte) občas obzriem za peknými nohami v Poluse či za extrémnym výstrihom v Trafe. Neospravedlňujem to už tým, že som chlap. Táto výhovorka už pre mňa neplatí. Ale mám oči a človek zasa nemôže chodiť po svete s klapkami na nich. Vlastne to už by v podstate odporovalo podstate - lebo kde nie je pokušenie, nemôže byť hriech. Aj ja mám neobmedzený internet či mobily a ich prostredníctvom prístup k čomukoľvek a ku komukoľvek.

Vernosť je o duševnom, myšlienkovom postoji

Teda že nechcem | nezaujíma ma | neriešim. Pretože už mám niekoho, komu sa chcem aj dnes večer a aj zajtra ráno pozrieť s čistým svedomím do očí a povedať si v duchu – a ešte lepšie priamo nahlas tej osobe – že som stále verný a poctivý a teda môžem sa tomu človeku do očí vôbec pozerať. Už chcem fungovať na vyššom leveli: s pocitom dokonalej istoty a absolútnej, neobmedzenej otvorenosti.

Učím sa a mám toho pred sebou ešte veľa. Dosť ťažké je naučiť sa vypýtať si všetko to, čo potrebujem. Úprimne napísané nechcem sa zamýšľať nad tým ako by môj vzťah s mojou priateľkou Ľudkou vyzeral, ak by mi moja partnerka – a to zdôrazňujem – SAMA OD SEBA  a takmer bez pýtania nedávala všetko, o čom som mal možno ešte do nedávna pocit, že to vo vzťahu jednoducho musím mať na to, aby fungoval aspoň chvíľu.

Ale vrátim sa k tomu "donedávna". Pretože aj toto je o postoji.

Teraz budem extrémne otvorený a priamy

a budem sa možno za to, čo napíšem, aj trocha hanbiť. Ale bonznem sa v záujme dobrej veci. Boli časy a vôbec nie nejako strašne dávno, kedy som sa domnieval, že si musím raz do mesiaca ohmatať nový, mnou ešte nedotknutý a ani nevidený rozkrok. Doslova a do písmena. Je to sprosté, úbohé a trápne, viem. Ale je to fakt a viem veľmi dobre koľko mužov okolo mňa funguje na tomto či nejakom veľmi podobnom princípe či už by to nahlas priznali alebo nie. Koľko z vás (a vlastne to určite nie sú len chlapi, i keď tých poznám o dosť lepšie) funguje na ospravedlňovaní vlastnej nevery heslami typu "čoho sa mi nedostáva doma, musím dostať  inde" či "rozsievať po svete svoje semeno je údelom muža od boha" a pod.?

Ja som si tiež ešte donedávna myslel, že za fakt aký dokážem v mojom terajšom vzťahu byť verný a oddaný len a len mojej priateľke vďačím aj tomu, že mi – teraz na chvíľu úplne odhliadnuc od duševna – dáva po fyzickej stránke naozaj ÚPLNE VŠETKO  a v neobmedzenej miere. Za to, že mi (navonok dokonca s veľmi presvedčivo zahranou radosťou, čo je obdivuhodné) poskytuje všetko, čo som odjakživa závidel porno hercom a o čom som počúval od zmienených zberateľov skalpov. Mám však dojem, že som sa posunul do troška vyššieho štádia. Totiž uvedomil som si, že tieto veci už nepotrebujem. Už nepotrebujem dostávať napr. sexuálne praktiky, ktoré ma síce výrazne vzrušujú, ale určite nie sú nejako bežné či štandardné, tak často ako si vymyslím.

Prehnal by som ak by som tvrdil, že som sa ich snáď presýtil. Môj posun na vyšší stupeň vzťahu je založený na niečom inom. Jednoducho už ma nenapĺňa pocit, že môžem moju partnerku pretiahnuť do zadku kedykoľvek mám na to chuť. To vedomie je samozrejme stále super, ale do istého času bol jedným z nosných pilierov celej mojej oddanosti a oduševnenosti za vernosť a monogamiu. Bolo to však iba dočasné, kým ma nenaplnili úplne iné veci. Kým ma nenaplnila radosť z toho samotného, čo som sa dovtedy snažil sám u seba dosiahnuť.

Dnes už je pre mňa

vernosť a existencia len jednej jedinej ženy v mojom živote

(mama a sestra sa nepočíta) niečo úplne samozrejmé.  A  tento fakt sám osebe ma napĺňa. Môj vlastný posun od nezrelého grázla k chlapovi, ktorý sa chce znova oženiť a zaviazať sa tým voči jednej osobe na zvyšok života. Ktorý chce vložiť svoj ďalší život, celé svoje fungovanie, svoj majetok a svoju (snáď to nebude prehnané klišé) dušu do rúk niekoho, kto si to zaslúži a kto urobí to isté. K chlapovi, ktorý konečne prestal rozmýšľať v štýle JA a učí sa myslieť ako MY.

Na podklade skúsenosti z môjho bývalého, stroskotaného vzťahu uznávam, že zjavne aj úprimnosť a otvorenosť by mala mať svoje medze, ktoré ja sa ale už učiť nechcem a chcem fungovať bezhranične úprimne a otvorene. Napriek riziku. Opak by som totiž už bral ako posun späť.