kaviaren.com

Bol raz jeden párik: ja, moja bývalá priateľka a časom pribudol psík. Nebol som síce proti tomu mať havina, len som sa na to ešte necítil pripravený. Ale čakať na to kedy človek na psa pripravený bude – to by mohlo znamenať aj nemať ho nikdy... Tak som teda ustúpil a po dohode na konkrétnom plemene a hneď ako sa našlo vhodné šteňa v inzeráte na predaj, kúpili sme ho a mohol som začať tešiť sa z neho.

 Krok prvý

 Cca 2 a pol roka na to – po 4 rokoch vzťahu – prišiel rozchod. Bývalá sa vrátila k rodičom do rodinného domu a nakoľko nápad kúpiť si psa bol JEJ...

 Krok druhý

 ... pes zostal s ňou. A to napriek tomu, že:

- so mnou trávil všetok čas, keď bola ona v práci. Bol teda so mnou prakticky 24 hodín denne, bral som ho so sebou okrem predajní potravín (a doktorov, ale k tým vďakabohu chodiť nemusím) všade

- na MOJE písknutie, privolanie, pokyn či trebárs len škaredý a nesúhlasný pohľad ten pes reagoval na 99%, exka u neho až takú autoritu nemala. 99% píšem preto, lebo fakt je, že napriek tomu som to bol ja, komu 2x za tie dva roky ten pes ušiel a nereagoval na žiadne privolávanie. Dával som mu dôveru a takmer nikdy som ho nevodil na vôdzke, pokým sme neboli na miestach, kde by bol v ohrození autami a pod. Logicky – keďže sme ho aj naďalej mali - vždy sa nakoniec vrátil...

- ľudia okolo mňa toho psa vnímali ako MÔJHO psa – jednoducho preto, že ho so mnou videli stále a všade, ako som to opísal vyššie

Bolo mi po rozchode a odsťahovaní sa za tým zvieraťom citeľne smutno. Nebudem sa prehnane zdĺhavo rozpisovať o tom, ako som liezol ľuďom okolo mňa na nervy tým, že som o ňom stále rozprával, ukazoval som im video s ním v telefóne, ani o tom ako som pri každom mojom pohybe po byte či vystupovaní z auta podvedome očakával zvuk automaticky za mnou utekajúceho psíka, na ktorý som bol za tých cca 30 mesiacov zvyknutý ako na absolútne samozrejmú súčasť môjho každodenného života. Vidieť niekde podobné zviera či dokonca nebodaj to isté plemeno mi spôsobovalo bolesti pri srdci a tlačilo slzy do očí. (Poznámka pod čiarou: práve pre toto všetko ma moja terajšia priateľka, ktorá s tým všetkým musela žiť, "dotlačila" k tomu zohnať si náhradu – teda nového psíka rovnakej rasy.) Niekoľko krát som sa cestou okolo domu mojej exky zastavil a len tak cez plot sa pokúšal upútať pozornosť môjho bývalého psíka pískaním atď. Zazvoniť a povedať jej rodičom "dobrý, prišiel som sa pozrieť na môjho bývalého psa – je doma?" mi prišlo trápne, to som nikdy neurobil. Videl a držal som toho psa 2x, keď som sa z nejakého dôvodu stretol s bývalou. Ináč som to šťastie privolať ju a potešiť sa z nej aspoň cez plot, nemal. Až týždne, možno mesiace na to som pochopil prečo.

Krok tretí

Na môj dotaz ako sa pes má, ktorý som vsunul do mailu popri riešení niečoho iného, mi jedného pekného dňa moja ex totiž napísala, že je asi čas prezradiť mi to – lebo veď skôr či neskôr by som sa to zrejme od niekoho dozvedel. Že totiž z "nejakých" dôvodov (dodnes netuším akých) musela dať toho psa preč – ale že sa má dobre, je spokojný, je o neho dobre postarané a poslúcha na slovo (tu nie je rozdiel medzi jeho správaním kedysi pri mne, spomínam to len preto, lebo ona sa o tom výslovne zmienila, vlastne ani neviem prečo. Aj mňa ten pes dokonale poslúchal – na dvojročného poľovníka úplne fantasticky, vedel som ho v pohode odvolať aj z polovice trasy za mačkou, nešťastne sa vysúkajúcou z kontajnera na druhej strane cesty). Verte mi: zmrzol som pri počítači, keď som si to prečítal. Nemohol som tú informáciu pochopiť. Rozišli sme sa korektne, exka – resp. jej otec - sa zachovala po finančnej stránke 100%-ne férovo aj tam, kde právne vzaté nemusela a ja som s tým už aj bol zmierený. O to viac ma tento podraz prekvapil a zaskočil. Navyše asi týždeň predtým mi jej mama a sestra do očí tvrdili, že pes sa má fajn a to, že nikdy nepribehol na moje pískanie a iné pokusy prilákať ho k bráne je len náhoda a smola (mohla práve byť vnútri či na opačnom konci dosť rozľahlého pozemku, preto to vtedy ani mne neprišlo ako niečo nepochopiteľné).

Keď sa mi to celé rozležalo v hlave, zavolal som jej s dotazom ako je to dávno a prečo to urobila. Bol tomu už mesiac, mesiac a pol (!!!) a urobila to preto, lebo jednoducho nechcela, aby som toho psa mal ja. Vraj najmä preto, lebo ja som nervák, bol som na neho agresívny a preto mi aj tie spomínané 2 razy ušiel.

Čo na to povedať... Ak ma ako čitateľ tohto článku poznáš, urobíš si o tomto vyjadrení názor sám. Nie o tom či som alebo nie som nervák (lebo uznávam že som – volám sa andy, som nervák a bojujem s tým), ale o tom aký vzťah mal OČIVIDNE ten pes ku mne a či som bol na neho zlý, alebo som ho len prísne s tvrdou rukou vychovával (a nech mi nikto netvrdí, že nie úspešne – na to ma príliš často ľudia znalí pomerov nahlas obdivovali, ako som práve také divoké a svojhlavé plemeno zvládol). Aj o tom či bolo na tom psovi vidieť, že by bol týraný a že by snáď bol zo mňa býval rovnaký nervák ako ja.

Takto som teda o psa, ktorého vnímal svet okolo mňa ako moju neoddeliteľnú súčasť, prišiel definitívne. V pase psíka (áno, aj to existuje) figurovalo moje meno, aj právne som zaň teda bol zodpovedný. To už vraj neplatí, je vraj prepísaný. Ako sa to dá legálne bez vedomia mňa, jeho právoplatného držiteľa, to netuším. Rovnako nerozumiem tomu, či fakt stálo za to spôsobiť tomu psovi ešte aj tú bolesť, že mu bol vyoperovaný čip, patriaci k spomínanému pasu, ktorý mal pod kožou na krku. Niekto si očividne myslí, že áno.

A na záver ešte vysvetlenie, prečo som sa vzdal pátrania po mojom bývalom psovi a prečo som sa zmieril s tým, že už ho možno nikdy ani len neuvidím. Totiž po mojom telefonáte bývalej a po mojej hrozbe, že mi teda nedáva inú možnosť ako obrátiť sa na políciu s (pravdivým) vysvetlením čo sa stalo a že trvám na vrátení MÔJHO psa do mojej držby, mi zavolal nový priateľ mojej exky a začal mi "vysvetľovať", že jeho síce do toho nič nie je – ale že nátlak na jeho milú nikto robiť nebude a že ak sa skutočne obrátim na políciu, tak to skončí (zostručním, lebo celý opis 30-minútového dohadovania sa, nezáujmu z jeho strany o sebemenšie pochopenie a ani opis tak dlhého vyhrážania sa určite nikoho nezaujíma) "20 chlapíkmi, stojacimi proti sebe s pištoľami v rukách". Zrejme 10 z nich by malo byť jeho kamarátov (má za sebou "veselú" minulosť, to nie je tajomstvo – resp. keď tak jedine pred jej rodičmi, rovnaké ako fakt, že ja som rozvedený - haha) a 10 predpokladám ľudí z mojej strany (pri mojej práci aj ja musím mať žiaľ niekoho silného za sebou, bohužiaľ – na Slovensku je to proste tak...), ktorých by som do tohto sporu zaangažoval. Jemu by to za tú zábavu očividne naozaj stálo, alebo to aspoň na mňa presvedčivo zahral. Mne ale riziko čo len najmenšieho zatiahnutia kohokoľvek z mojich blízkych do nejakých takýchto výtržností za toho psa (prepáč maličká - lebo bavíme sa celú dobu o fenke...) nestálo. Takže som to nechal tak a riešim len tú právnu stránku veci – totiž moju právnu zodpovednosť. Pes môže aj niekde niečo vyviesť a keďže mi bolo odmietnuté relevantne, hodnoverne a presvedčivo vydokladovať ukončenie mojej zodpovednosti – musím si to overiť či zabezpečiť vlastnou cestou.

Ako som už ale bol býval spomenul: dnes mám plnohodnotnú náhradu a vo výcviku sa mi darí ešte podstatne lepšie ako predtým. A to najmä preto, že dnes už psom rozumiem. Ono namiesto nútenia ma do rýchlej kúpy som asi mal byť tlačený skôr do rýchleho štúdia psej duše, či aspoň do štúdia základov výcviku. To bývalú žiaľ nenapadlo, vedela len dodatočne vytknúť mi zlý prístup. Tomuto môjmu psovi – mojej malej bielo čiernej fešande – rozumiem, alebo mám aspoň ten pocit. Dokonca som spätne nútený prehodnocovať moje vlastné správanie a reakcie v mnohých chvíľach, keďže jej nechcem VEDOME ubližovať. Ak som snáď aj skutočne niekedy ublížil (psychicky či fyzicky, i keď nikdy som neurobil viac než vyplieskanie rukou, ktoré psov vlastne ani nebolí, preto to ani nemôže fungovať ako výchovný prostriedok) môjmu bývalému psíkovi, tak jedine z nevedomosti – a tú dávam plne za vinu bývalej.

Fotky exfoxice sú tu... A fotky mojej terajšej Jesy (čítaj "chezy") nasledujú nižšie. Verím, že mnohí z vás si povedia, že je to snáď ešte krajší pes ako môj bývalý – a že sa taký narodí a dostane sa práve mne do rúk, tomu by som ešte pred pár mesiacmi ani sám neveril!

Dodatok z 3. augusta 2011: ako to nakoniec celé dopadlo? Čítaj tu...