kaviaren.com

Je dobre, že som sa k písaniu tohto článku dostal v momente, keď som v pokoji a v pohode. Apropo zasa raz na terase jednej z mojich obľúbených kaviarní – zjavne som v tejto situácii zvlášť plodný. Tento krát je to McCafé pri starom SND v centre Bratislavy. Aj v tomto peknom a príjemnom prostredí sa ale žiaľ budem trocha rozčuľovať. Každopádne môcť tento text písať v momente, keď sa práve deje to, čo ma tak rozčuľuje (no jasné, aby som sa ja nad niečím nepozastavoval, však? – koľkí z vás, čo ma poznáte, ste si to pomysleli?), bol by podaný citeľne iným tónom.

Serie ma diaľnica D1 do Trnavy. Vlastne nie, to by som zavádzal. Diaľnica je super. Tri pruhy sú na Slovensku extrémne vzácne a môžeme byť šťastný, že tam sú. Rýchlosť obmedzená počas najsilnejšej premávky na 110 km/h je viac než inteligentná – i keď nie že by sme ju my Slováci dodržiavali. Aktuálne zrušenie tohto limitu od 19. hodiny večer do piatej ráno je krok tak ústretový a inteligentný, že sa mi až nechcelo veriť vlastným očiam, keď som ho zbadal.

D jednotka by bola vyslovene to paráda, keby

Keby bola v Rakúsku či vo Švajčiarsku (neviem ako inde, osobne mám diaľnice práve v týchto dvoch štátoch dosť dobre pobehané). Správanie slovenského vodiča na tejto ceste je na vyfackanie. A pozor: nebudem písať o výnimkách. Píšem o štandarde a naozaj si to dovolím takto pomenovať, nakoľko ide o cca 50% šoférov, používajúcich tento úsek. Zlé, celé zlé ako sa hovorí. Takže podstata problému:

Prečo kurva Slováci nevedia jazdiť VPRAVO???

Tento fenomén je najciteľnejší na prázdnejšej diaľnici. Za výraznej premávky to až také badateľné nie je. Ale s úbytkom denného svetla dostávajú slovenskí vodiči neprekonateľný strach z pravého z týchto troch jazdných pruhov a takmer nikto v ňom nejazdí.

Šoférujem v pravom pruhu po prázdnej ceste, žiadne červené svetlá predo mnou, žiadne biele v spätku. Zrazu sa vpredu nejaké tie koncové predsa len objavia. Už pri priblížení sa k predo mnou idúcemu autu vidím, že veru na rozdiel odo mňa po kraji vozovky nejde. Keby som bol chrapúň a hazardér, obehnem ho zľava.

To je ale chujovina, ktorú neurobím aj keby nebola na pokutu

Približujúc sa k predo mnou idúcemu autu bliknem pár krát svetelným klaksónom. V tej tme a pri minimálnej premávke nie je možné takéto blikanie zozadu prehliadnuť. Ak sa nedočkám odozvy, zapínam na 2 či 3 sekundy štandardné diaľkové, v mojom prípade bi-xenónové svetlá. To už by prehliadol len skutočný slepec a natrafiť na takého na tomto úseku D jednotky nie je zasa až tak úplne bežné (haha).

Tri verzie vývoja udalostí pri predbiehaní na diaľnici

Verzia 1: Voz mi naveľa z dráhy uhne. Uvedomí si, že v prípade prázdneho pravého pruhu skutočne neexistuje dôvod v ňom nejazdiť. Ja predbieham a takisto sa radím vpravo. Všetko je ok a okrem minimálneho, chvíľkového zvýšenia môjho tepu sa nič nestalo.

Verzia 2: Voz mi síce z dráhy uhne a umožní mi predbehnúť ho, ale v momente môjho opätovného zaradenia sa do pravého pruhu sa biele svetlá, zostávajúce za mnou, radia znovu do stredu diaľnice. Prípadne mi kamarátsky bliknú naspäť. Prečo – to sa mňa nepýtajte. Vedel by som to možno pochopiť, ak by pravý pruh bol užší ako tomu býva v prípade rôznych opráv a pod. To ale tento prípad nie je, pruhy na tejto diaľnici sú úplne rovnocenné a dokonca sú aj rovnako kvalitné. Alebo povedzme že sú v identickom stave čo sa ich povrchu týka.

Verzia 3 – bohužiaľ najčastejšia: Pri všetkej mojej snahe stane sa čo? No nestane sa nič. Vozidlo predo mnou si vytrvalo a stabilne drží jazdnú dráhu rovno v geometrickom strede širokánskej vozovky a donúti ma urobiť nasledovné: z úplne pravého pruhu prejsť s prechodnou "zastávkou" v strednom do úplne ľavého pruhu a po obehnutí prekážky (spravidla veľmi rýchlom, lebo expertmi na tento štýl jazdy sú práve tí najpomalší šoféri) krížom cez všetky tri pruhy diaľnice zaradiť sa zasa do toho svojho pravého.

Tým "nestane sa nič" som kecal. Samozrejme sa v tejto situácii pekne rozčúlim, čo mi – tiež samozrejme – nijako nepomôže a budem bezmocne pokračovať v jazde až po ďalšie takéto auto. Akoby naschvál sa mi cesta do Trnavy vyskytuje v ostatnom čase pomerne často. Nesťažujem sa, sú to všetko obchodné cesty, pri ktorých zarábam peniaze. A možno je toto zvyšovanie môjho tepu odniekiaľ

zhora plánované rozptýlenie, aby som sa na monotónnej ceste nenudil.

Skúsim to pri najbližšej príležitosti (dnes v noci) brať s takýmto nadhľadom a nepripúšťať si to až tak. I keď za názorom, prezentovaným už v iných článkoch na mojom webe a síce že sme blbý národ, si stojím. Hlásim sa tiež k tomuto národu a teda hádžem sa do toho istého vreca. Preto si to môžem dovoliť takto tvrdo napísať. Tiež určite občas urobím hlúposť, nad ktorou sa niekto musí pozastaviť či dokonca snáď rozčúliť. Ale snažím sa učiť a zmyslom tohto článku je nielen ventilácia môjho rozčúlenia, ale aj snaha aspoň pár vodičom otvoriť oči a uvedomiť sa. A ak sa to podarí čo len s jediným, som spokojný.

Update z nasledujúceho rána

Zaujímavá situácia nastala v noci cestou z TT, kedy vďaka šnúre expertov (5 alebo 6 áut a nielen slovenské EČV) v strednom pruhu, ktorú som ja obchádzal z ľavom pruhu, nedočkavá Octavia z RS ich bola v podstate nútená obchádzať v tom pravom... Z helikoptéry by to asi vyzeralo ako nejaká divoká diaľničná naháňačka a to len vďaka pár idiotom, ktorých proste nezaujíma, čo sa deje okolo nich.