kaviaren.com

Pred pustením sa do tohto článku je absolútne nevyhnutné prečítať si začiatok príbehu tu... Jedine tak je možné pochopiť, ako môžu dospelému chlapovi vhŕknuť slzy do očí po prečítaní prvých riadkov nejakého listu z opačného konca Slovenska.

Volal mi jedného dňa sused. Nie sused aktuálny, teda niekto z obytného domu, kde teraz bývam. Ale bývalý sused – majiteľ chaty, susediacej s domom mojich rodičov, kde som vyrastal. Chcel mi oznámiť, že mi na adresu, na ktorej som môj trvalý pobyt zrušil pred cca 4 rokmi, prišiel dopis. Dosť zvláštne už v tomto momente, ale v poriadku. Niekde táto adresa mohla ešte figurovať a ja som bol zvedavý o čo môže ísť. Navyše dosť ma upútal fakt, že list je adresovaný "mladému pánovi" a odosielateľom je nejaká ženské meno z Kysuckého Nového Mesta.

Keď som si pár dní na to našiel čas zastaviť sa na našej starej adrese, sused mi vysvetlil okolnosti za akých sa mu môj list dostal do rúk. Našla ho povaľovať sa na ceste asi 200 metrov od nášho bývalého domu nejaká slečna. Dala ho svojmu dedovi, ktorý má v tejto oblasti chatu podobne ako môj sused. Ten mu ho napokon priniesol s otázkou, či s nami nie je v kontakte a či mi dopis nemôže nejakým spôsobom posunúť. Môj bývalý sused je milý a ochotný pán a šťastnou (no – o tom by sa dalo polemizovať) zhodou okolností sme stále v kontakte. Preto mi jednoducho zavolal.

Prečo sa list povaľoval na ulici? Pretože náš bývalý pozemok je opustený, je z neho zanedbaná záhrada, ktorej vlastníctvo je právne neisté a je predmetom súdneho sporu. Zarastá teda naverímboha burinou, brána sa rozpadá, poštová schránka – apropo dosť očividne dávno nepoužívaná – visí na bráne otvorená dokorán. Do tejto zjavne nefunkčnej a neoznačenej schránky zrejme nejaký geniálny poštový doručovateľ môj list strčil, asi aby sa ho proste zbavil. List možno aj rovno vypadol, ale možno odletel najprv na pozemok a tam poštár vstúpiť nechcel a vlastne by ani nemal. Napokon obálka skončila na ulici, kde ju našla zmienená vnučka nášho vzdialeného suseda, ktorého ale osobne nepoznám. Určite uznáte, že môžem písať o obrovskom kuse šťastia, keď sa mi list v nej zabalený napokon predsa len dostal do rúk.

List odcitujem a kto chce, môže si jeho znenie odkontrolovať na priložených skenoch v galérii pod článkom.

"Milý Andrej.

Včera som sa dozvedela, že hľadáš "slečnu Záru". Tvoju fenku mi daroval môj bývalý manžel. Mám už dospelé deti a Zára mi robí spoločnosť. Je to náš maznáčik.

Vôbec som nevedela, že niekomu chýba. Povedali mi, že bola agresívna na priateľa mladej P*****j (priezvisko mojej bývalej – andyho poznámka). Ale za tie dva roky, čo je u nás, som nepostrehla žiadnu agresiu.

Hľadali sme psíka na krytie, lebo chceme malé šteniatka. Tak sme našli tvoj príbeh o Záre. Deti nechceli až ti napíšem, ale mne to nedá. Zára sa má fantasticky. Býva na dome, máme veľkú záhradu. Ráno naháňa drozdy. Pelech má na dvojgauči.

Zbožňuje bryndzu, ovčí syr, v lete so mnou jedáva melón. Má veľa priateľov medzi psami. Má aj svoju stránku na fejsbuku "Zara foxterier" (andyho poznámka: link priamo na profil na facebook-u tu...).

Ak ju chcete navštíviť, radi vás u nás uvítame, ale Záru vám nedáme. Býva na adrese ... Kysucké Nové Mesto. Tel. ... Myslím, že budete rád, že sa má Zárka dobre.

Prajem krásny deň."

A podpis. Tak. Kto sa čuduje, že aj teraz pri písaní tohto textu mám znovu slzy v očiach, nech zdvihne ruku. Zara – keby si ty ako pes rozumela tomu čo sa okolo teba deje...

Treba ešte niečo dodať? Tej úžasnej pani, ktorej srdce nedalo nenapísať mi, som pár dní po prečítaní jej listu volal. Ako prvé som ju ubezpečil, že by ma po uplynutých dvoch rokoch ani len nenapadlo Zaru im brať. Nemal by som na to žiadny právny, ale hlavne ani najmenší morálny dôvod. Ten pes už je niekde úplne inde: akceptuje a rešpektuje úplne iného pána a milujú ho úplne iní ľudia. Ja by som za žiadnych okolností na svete nemal svedomie urobiť Zare to, že by som ju trhal z jej nového domova. A ani že by som tým ľudom zobral (teraz už) ICH psa.

Verím, že po prečítaní môjho článku – a snáď aj viacerých na mojom webe – si nová Zarina majiteľka urobila o mne obraz ako o férovom a korektnom človeku a preto sa určite (a plným právom) spoliehala na to, že zaujmem práve takýto postoj. Jej exmanžel robil údajne niečo ako záhradníka u rodičov mojej bývalej, ktorá mi Zaru tak nejako vzala (ako ináč to celé zhrnúť jedným slovom?). Takým spôsobom sa k nej teda dostal. Či mu bola skutočne vyslovene "ponúknutá" ako mi to bolo vysvetlené, alebo boli okolnosti jej darovania úplne, ale úplne cudziemu človeku nejaké iné – to už nie je dôležité. So Zarou som virtuálne v kontakte, zatiaľ cez facebook (čo by sme si bez neho počali...). Snáď ju v blízkej dobe stretnem aj osobne. O tom už ale písať nebudem, pretože silne predpokladám, že sa rozrevem ako malé decko aj keď ma spozná, aj keď ma (už) nespozná. Ale nejaké fotky z tohto rande sa tu určite objavia. A to je koniec jedného príbehu z môjho života.

Update z 25. augusta 2011: Stretko s mojou starou láskou bolo po dva a pol rokoch troška rozpačité – aspoň zo začiatku, kým Zara (ktorá ma zjavne takmer hneď spoznala) neuverila, že ju nemienim nikam odviezť. Potom už sa uvoľnila, i keď až budem mať nabudúce cestu cez Kysuce, bude to určite citeľne prirodzenejšie a spontánnejšie.