kaviaren.com

Napísať (konečne, behal mi po rozume už dlhšie) tento článok ma dokopala snúbenicina bolesť hlavy a téma (zasa jedna...) na istom fóre na webe, venujúca sa psíčkarom a neodprataným exkrementom z trávnika bytového komplexu Koloseo. Kde je súvislosť?

Za tento článok ma veľa ľudí odsúdi. Som na to zvyknutý. Nahlas to nepočúvam často, málokto mi podobnú emóciu voči mne šplechne do tváre. Vyzerám totiž trocha ako grázel. Som ale vnímavý a viem čo si ľudia myslia. Ja však nemienim nič a nikoho odsudzovať či hodnotiť a ani nechcem vyvodzovať žiadne riešenia, uzávery či dokonca nebodaj konsekvencie. Chcem len porovnať a snáď aj jedného či dvoch z vás priviesť k zamysleniu.

Rôzne diskusie kde kade sa rady venujú útokom voči našim štvornohým láskam. Psi mnohých z nás obmedzujú, rušia, špinia nám trávniky, kríky, stromy, stĺpy a rohy domov, zavadzajú nám v podnikoch, priam nás odpudzujú v obchodoch (nie v predajniach potravín – niečím tak logickým sa nezaoberám), zdvíhajú nám žalúdky v reštauráciách, ich prítomnosť v butikoch v mnohých z nás vyvoláva alergie. Psi sú proste príťaž.

Naproti tomu deti – deti sú zlaté. Deti sú naša budúcnosť (to som neodpísal zo žiadnej socialistickej príručky, to je strohé konštatovanie faktu) a ja úprimne obdivujem ľudí – najmä mladých – ktorí chodia po svete s otvorenými očami a napriek tomu cielene a plánovane privedú na svet dieťa s úmyslom vychovávať ho. Netreba azda vysvetľovať prečo ich obdivujem.

Moju priateľku Nelu cez víkend bolela hlava. Bola na Záhorí u rodičov, kde bytovky nemajú také pomerne kvalitne odizolované podlahy ako máme vďakabohu a developerovi my tu v Koloseu. Nad jej rodičmi býva relatívne mladší manželský pár s asi 5-ročným chlapcom. Ten je pomerne hyperaktívny a jeho vlastní rodičia sa vyjadrili v zmysle, že občas ho jednoducho nezvládajú. Chlapec akosi cíti potrebu polovicu času, kedy je v bdelom stave, behať po byte. Zažili ste niekedy niečo také? A ešte stále tam bývate? Potom vám ale neverím. Byty pod takými rodinami sú neobývateľnou bojovou zónou.

Skúste takúto tému vytiahnuť v spoločnosti. Tému sťažnosti na podobnú situáciu. Ak priezvisko vášho pra pra... pradeda nebolo Sokrates, tak to hneď zasa rýchlo vzdajte a zdrhnite z bojového poľa, ktoré ste práve podmínovali. Nemáte šancu uspieť. Alebo to skúste zahovoriť témou o psovi suseda z tretieho poschodia, ktorý (pche - neuveriteľný imbecil) šteká na každého, kto prebehne po schodisku okolo ich vstupných dverí. To je téma, ktorou si zaručene získate priaznivcov a aj rešpekt a spolupatričnosť ostatných.

Ja neviem, či skutočne existujú hyperaktívne a ťažko zvládnuteľné deti, alebo ako tvrdia mnohé súčasné zdroje sú len neschopní a nepozorní rodičia. Ale zato viem, že neexistujú nevychovateľní a blbí psi (menej inteligentní a ťažšie chápaví samozrejme), iba netrpezlivý majitelia. Sám sa medzi nich sebakriticky radím. Kto nám znepríjemňuje život viac? Tie deti či takí psi? Ou – osie hniezdo, však mamičky?

Týždeň čo týždeň počúvam a čítam ponosy na to, že sa po trávnikoch povaľujú neodpratané (psie) hovienka. Že psi neskoro večer štekajú v átriách obytných komplexov, kde sa to navyše nepríjemne ozýva. Že sú ocikané všetky rohy panelákov, okolo ktorých sa psíčkari prechádzajú. Že... Dobre, dobre. Chcem, aby ste si článok prečítali do konca, takže s výpočtom negatív okolo chovania psov končím. A začnem s výpočtom iných negatív.

O tých sa dočítate málokde alebo nikde. Tie sú totiž tabu. Lenže ja som drzý a napíšem, čo si myslím. O tom, čo mňa štve a s čím sa ja musím zmieriť tak ako sa ostatní musia zmierovať s psami a ich následkami okolo seba. Tak mňa štvú rodičia, ktorí svojim deťom dovolia: dupotať v paneláku, kde sa všetky ruchy nádherne šíria. Dupotať v podchode pri bráne do môjho vchodu, čo je horšie než keby mi dupotali v obývačke. Zvoniť mi na zvonček domového vrátnika len tak zo zábavy. Vyvreskovať a vypiskovať na seba pod oknami bytov. Pišťať, škriekať, jačať a ináč hlasovo sa prejavovať medzi 6. a 9. hodinou ráno a po 20. hodine večer – či vonku, alebo v susednom byte.

Ja sa na tie deti nesťažujem. Mám toľko rozumu, aby som (spravidla, nie vždy) vedel rozoznať skutočnosť, ktorá sa nedá zmeniť od faktu, s ktorým sa dá ešte niečo podniknúť. S deťmi ani so psami – ergo s rodičmi ani s psíčkarmi nikto nikdy nič neurobí. Buď budú nezrelí a dovolia svojim deťom vyliezať na hlavu sebe aj slabším jedincom v okolí a budú neskúsení a ignorantskí a neodnaučia svojho psa štekať bez príčiny a neodpracú jeho exkrement z trávnika. Alebo takí nebudú. My ich správnemu konaniu nenaučíme.

Ale štve ma dvojitý meter. Zažili ste niekedy, že by v parku niekto požiadal mladých rodičov, aby utíšili svoje dieťa, lebo iní možno prišli relaxovať a vychutnať si vtáčí spev? Alebo že by niekto požiadal mamičku v lietadle, aby upokojila svoje dieťa, pretože jeho rev po neuspokojení potreby orieškov je v takom malom priestore takmer neznesiteľný? Alebo že by v reštaurácii niekto požiadal otecka, ktorý popíja pivko so známym, aby posadil svoje dieťa, lebo trénovať slalom s taniermi horúcich polievok v rukách nie je pre čašníkov nič príjemné? Ja som to šťastie vidieť niečo podobné na vlastné oči nikdy nemal.

Možno vás napadne oponovať mi niečím v tom zmysle, že deti sú naši pokračovatelia, nasledovníci, že sú zmyslom života a pod. To beriem, ale nie pre každého a nie len deti. Lebo skúste týmto argumentovať u babičky, ktorá už roky od smrti manžela žije len so svojím psíkom a je pre ňu celým jej svetom, nakoľko vlastné deti sa na ňu dávno vykašľali a ona ďakuje bohu, že nepodľahla ich tlaku prepísať na ne byt, aby sa údajne vyhli dedičskému konaniu a dani.

Psi majú čo sa ich pohybu po svete týka stále viac a viac obmedzení. Nie preto, že by sme férovo priznali, že nám niekde jednoducho vadia. Ale preto, lebo je vraj nehygienické, keď pes sedí v reštaurácii na zemi (na tej istej zemi, po ktorej my šliapeme v topánkach). Alebo keď sedí v kine, kde si my ostatní vykladáme obuté nohy na operadlá sedadiel pred nami (aj ja to robím – súďte ma). Viete čo je na tomto zaujímavé? Že slepeckí psi môžu vojsť kamkoľvek bez toho, aby niekoho pohoršili. Pes ako sprievodca niekoho, kto je na neho odkázaný, je plne akceptovaný kdekoľvek a za akýchkoľvek okolností. Nie je to ani troška na zamyslenie? Nakoniec to možno ani nie je pes, ktorý nám vadí...

A posledný bod: vyhoďme psov odvšadiaľ, kam chodia aj deti. Aby sa niektorý drobec náhodou nedotkol stromu či stĺpika, ocikaného psíkom. Alebo aby pre Kristove rany nezobral do ruky pieskom obalené, uschnuté mačacie hovienko. Takto nejako vyrastala aj istá mne blízka osoba: sústavne pod striktnou kontrolou a priam v dokonalej sterilite. Dnes trpí alergiou na vzduch, ktorý dýcha, na mnohé potraviny, na dotyk s niektorými materiálmi atď. Naproti tomu ja som vyrastal v psíkmi ocikaných pieskoviskách (doslova), spomínané stvrdnuté a vysušené mačacie hovienka som používal ako stavebný materiál na pieskové domy, jedol som takto ušpinenými rukami ovocie priamo zo zeme a pil som v lesoch, po ktorých som sa preháňal na starej béemixke, vodu z kdejakých bačoriniek. V mojich 35-tich rokoch som dnes zdravý ako repa a keď mi nedávno museli operovať maličký slabinový pruh, sestričky sa zabávali na mojej totálnej nemožnosti, lebo o existovaní v nemocnici som si toho od mojich troch rokov veľa zapamätať nemohol a nepriniesol som si preto ani len papučky.