kaviaren.com

Víkend, ktorý som obchodne strávil v belgických Antverpách, bol čo sa nových článkov týka extrémne plodný. Keby ma písanie dokázalo živiť, takto by som si to vedel predstaviť: sadnúť si s obrovským caramel macchiatom na terasu kaviarne Starbucks s výhľadom na osem predajní diamantov (nuž, Antverpy...) a tvoriť. A môcť si tak ešte následne zo zisku dovoliť kúpiť milovanej priateľke Nele aspoň jeden menší briliant z niektorej z tých predajní – paráda. K dokonalosti chýba len zákaz fajčenia (tu sú Belgičania – ak si takto aspoň niektorí vôbec ešte hovoria – podobní Rakúšanom, čo je žiaľ čistá hrôza) a snáď ešte aj pocit, že sa večer nevraciam na Slovensko.

Ale k téme. Zaujal ma v Bratislave zvláštny syndróm. Keď sa nad tým spätne zamyslím, zaujímalo by ma samého ako som si ho vôbec všimol. Nie je to syndróm, ktorý by na človeka vyskakoval spoza každého rohu – napriek tomu som ho zaregistroval. Moja sestra mala svojho času Suzuki Swift, ku ktorému sa navyše viazal menší tragikomický príbeh nadobudnutia a možno aj preto si všímam tento model áut málilinko viac než ostatné. No a zbadal som, že fakt väčšina šoférov, čo po Bratislave jazdí štýlom "mne to tu patrí", nešoféruje veľké drahé off-roady, ale Suzuki Swift... Vážne!

Sám som zostal týmto zistením zarazený a v duchu som sa musel nad ním pousmiať, ale štatisticky mi to vychádza. Osobne jazdím na tempomat kedy sa len dá – aj v meste. Rozbehnem auto na cca 53 až 55 km/h, nastavím si túto rýchlosť do pamäti a už len pribrzdím, keď treba. Tak či tak mám predvolené, aby som bol upozornený na skutočnosť, že som prekročil 60-tku a keďže som slušný človek a podľa toho aj jazdím, spravidla skutočne neprekračujem túto rýchlosť tam, kde to nie je povolené. Preto mám permanentný a presný prehľad o tom, ako rýchlo sa hýbem. A skutočne výnimočne ma predbieha luxusný Land Rover, Infiniti, Bmw X6 a pod. Majitelia takýchto áut možno už pochopili, že sú aj bez divokej jazdy dostatočne nápadní a nepotrebujú priťahovať pozornosť neželanej skupiny – policajtov. Omnoho častejšie sa do kože nevedia zmestiť šoféri áut, ktorým by sa ich voz aj pri kolízii s krpčekom, ako je napr. môj jednotkový bavorák (o väčších, ťažších autách ani nepíšuc), doslova rozsypal: hrdzavé felície, dokonca favority – no a swifty. Skúste si to všímať, možno dospejete k podobnému záveru.

A to je vlastne všetko. Snáď okrem poslednej poznámky, že prevažná väčšina týchto bratislavských "majstrov sveta" má mimobratislavské EČV a že prevláda PK a SC. Ale to myslím všetci dávno vieme ;-)

Niektoré z fotiek čo vám tu ponúkam, ukazujú swift vo forme, ktorá by možno mala aký taký morálny nárok na šéfa našich ciest :-) Na posledných troch záberoch zasa ukážky toho ako dokážu AJ majitelia swiftu občas kráľovsky zaparkovať.